Manželská spálňa – miesto nádeje a lásky II.

Naše medové týždne po svadbe prešli rýchlo. Prišlo vytúžené prvé dieťa. Čoskoro po ňom druhé. Toľko radosti. Pri bežných starostiach (dojčenie, nočné vstávanie, prvé zúbky, teploty, prechladnutia), nám naše deti prinášali veľa potešenia. Stačilo sa jednému z nich pozrieť do jeho veselých očí. Jeho úsmev a silný stisk okolo krku nám vynahrádzal všetku námahu a starosti. Neskoršie prišli vrúcne bozky, úplná dôvera a malé rúčky, ktoré vtláčali do našich veľkých dlaní. Takto sme začali spolu kráčať mestom, prírodou i životom. Tieto vzácne dni strávené spolu majú svoj zmysel. Pre každého z nás.

Mám sa vrátiť do práce?

Mám byť užitočná i niekde inde ako v rodine?

Chcela by som vykonať niečo veľké.

Nemala by som aspoň trochu finančne pomôcť našej rodine? 

Som už unavená stereotypom života…

Chýba mi spoločnosť.

Bežné otázky žien, ktoré sa doma starajú o deti. A zrazu sa na svet hlási ďalšie dieťa (tretie, štvrté) a občas aj nečakane. Svet sa akoby zastavil alebo sa začína točiť opäť dookola. Tri či štyri roky materskej dovolenky sa predlžujú na viac rokov a niekedy aj na veľmi dlho. Opäť nočné vstávanie, „kolotoč“ okolo domácnosti a občas prichádza únava. Aby toho nebolo málo, návrat plodnosti po pôrode sa komplikuje, ďalšie tehotenstvo v danej chvíli neplánujeme, a tak aj zdržanlivosť je náročnejšia….

Som žena. Žena so srdcom, do ktorého Boh vložil lásku, ktorá dokáže robiť aj zázraky. Čo spravím? Líham si k nášmu najmladšiemu dieťaťu. Pozerám do jeho očí a vidím v nich nehu Boha, ktorý prišiel ku mne a chce mi niečo darovať. Vidím v nich manželovu lásku, vidím v nich zmysel mojich dní. Zatváram očí a počúvam dych môjho dieťaťa. Je slabý. Aj ja sa cítim slabá, ale cítim aj to, ako ma naša rodina potrebuje. Cítim, ako ma Boh posilňuje. Ako berie moju únavu na svoje plecia a ako ma znovu a znovu napĺňa svojou láskou. Otváram oči a vidím „horu“ neožehlenej bielizne, kopu neumytého riadu a prázdnu chladničku. Vidím deti, ktoré čakajú na svoj olovrant. Vidím, ako ku mne vystierajú ruky. A ja sa aj napriek únave mobilizujem a mám opäť silu sa na ne usmiať, objať ich, ísť s nimi na prechádzku, privítať objatím a úsmevom aj svojho manžela prichádzajúceho z práce. Chytíme sa za ruky spolu s deťmi. Únava opadá a prichádza nová sila. Sila lásky v našej rodine. Spolu všetko zvládneme. Aj nevyžehlené oblečenie, aj neumytý riad, aj prázdnu chladničku, aj únavu, starosti i nedorozumenia.

Prichádza večer. S Božou pomocou sme spolu všetko zvládli. Naša spoločná spálňa sa opäť otvára. Naša túžba a láska nás priťahuje k sebe azda viac ako pred svadobným dňom. A pozýva nás byť darom jeden pre druhého.

Preto nám, ženám, manželkám a matkám prajem, aby sme sa nebáli starostí, stereotypu, či dlhodobej materskej dovolenky. Veď to, čo dáme svojim deťom a manželovi, sa nikdy nestratí.

Zuzka Košťálová

(předchozí část)